Главная страница | Современная зарубежная литература | Návrat

Návrat
Danilo Clementoni


Danilo Clementoni
Návrat
Dobrodružstvá Azakisa a Petriho
Pôvodný názov: Návrat
Preložila: Janka Lopatníková

Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it



Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosťami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná.

NÁVRAT
Copyright © 2013 Danilo Clementoni

1. vydanie: november 2013
Vydané a vytlačené na vlastné náklady

facebook: www.facebook.com/libroilritorno
blog: dclementoni.blogspot.it
e-mail: d.clementoni@gmail.com

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovať, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov
slúžiacich na recenziu.
Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosť, ktorú mali so mnou a za všetky hodnotné odporúčania, ktorými prispeli k zlepšeniu tohto románu.
Mimoriadne poďakovanie patrí všetkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.
Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadšenie a profesionalitu venované tomuto prekladu.
„Vracali sme sa. Uplynul iba jeden náš solárny rok, odkedy sme boli donútení v zhone opustiť planétu, ale pre nich uplynulo 3 600 pozemských rokov. Nikto nevedel, čo nás očakáva.“
Úvod
Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu našej slnečnej sústavy.
Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v našej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosťou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyšky zaujali odlišné obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. Časť úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovšetkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu.
Umelé družice z katastrofy, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časť, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a Venušou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom.
Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému došlo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne ešte aj dnes. Zbrázdenú časť planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov štvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desať kilometrov.

V súčasnosti sa Nibiru svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyšok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov štvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k našej, systematicky nás navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejšie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“.
Kozmická loď Theos – 1 000 000 km od Jupitera
Azakis si pohodlne lebedil vo svojom kresle, ktoré sa automaticky prispôsobovalo jeho telu a ktoré mu vlastnými rukami zostrojil a pri príležitosti jeho prvého medziplanetárneho letu pred niekoľkými rokmi daroval dávny priateľ Remeselník.
„Prinesie ti šťastie,“ povedal mu toho dňa. „Pomôže ti uvoľniť sa a, keď to budeš potrebovať, aj urobiť správne rozhodnutia.”
Dá sa povedať, že sediac v tom kresle urobil veľa rozhodnutí a aj šťastie stálo často na jeho strane. Aj preto sa vždy snažil, aby mal túto drahú spomienku vždy so sebou, a to aj za cenu porušenia mnohých predpisov, podľa ktorých by svoje kreslo používať nemal, predovšetkým na vesmírnej lodi kategórie Bousen-1, teda na takej, na akej sa práve nachádzal.

Modrastý pruh dymu stúpal rovno a rýchlo z cigary, ktorú držal medzi palcom a ukazovákom pravej ruky, zatiaľ čo sa snažil prejsť 4,2 AJ
, ktoré ho ešte stále oddeľovali od cieľa. Napriek tomu, že takéto cesty prekonával už niekoľko rokov, kúzlo temnoty okolitého priestoru prebodávaného miliardami hviezd ešte vždy dokázalo upútať jeho myšlienky. Veľký elipsovitý otvor, presne pred jeho sedadlom, mu poskytoval kompletný výhľad v smere jazdy a on ostával ešte vždy ohúrený tým, že toto jemné silové pole ho dokáže ochrániť pred chladom hviezdneho priestoru a zabraňuje náhlemu úniku vzduchu von, kde by ho nasalo absolútne vákuum zvonku. Smrť by bola určite okamžitá.
Zhlboka sa nadýchol z dlhej cigary a zadíval sa do holografického hľadáčika pred sebou, v ktorom videl unavenú a neoholenú tvár Petriho, svojho druha na tejto výprave, ktorý na druhej strane lode opravoval riadiaci systém odpadového potrubia. Chvíľku sa bavil na tom, ako sa tvár zdeformovala, keď do hľadáčika vyfúkol práve vdýchnutý dym a vytvoril tak vlnivý pohyb pripomínajúci zmyselné pohyby tanečníc, ktoré tak často navštevoval pri svojich návratoch do svojho rodiska a keď si mohol užívať zaslúžený oddych.

Petri, jeho priateľ a spoločník pri dobrodružstvách, mal už takmer tridsaťdva rokov a toto bola jeho štvrtá výprava tohto druhu. Jeho impozantná a masívna postava vyvolávala u všetkých, ktorí ho stretli, vždy obrovský rešpekt. Oči čierne ako nekonečný priestor, tmavé, dlhé a strapaté vlasy mu siahali takmer po plecia, výška takmer dva metre tridsať, široký hrudník a mocné plecia, ktoré by bez akýchkoľvek problémov dokázali zdvihnúť aj dospelého Nebira
, a predsa mal dušu dieťaťa. Mohlo ho dojať aj rozkvitnutie kvetu Soel
, mohol stáť a nekonečné sa očarene dívať na morské vlny narážajúce na alabastrové útesy v Zálive Saraan
. Neuveriteľná osoba, spoľahlivá, lojálna, pripravená obetovať zaňho bez zaváhania aj svoj život. Nikdy by sa nevydal na cestu, keby nemal po svojom boku Petriho. Bola to jediná osoba na svete, ktorej slepo veril a ktorú by nikdy nezradil.

Motory lode, nastavené na let v rámci slnečnej sústavy, vydávali klasické a upokojujúce dvojfázové bzučanie. Tento zvuk jeho vyškoleným ušiam potvrdzoval, že všetko funguje dokonale. Svojím citlivým sluchom by začul zmenu v reakčnej komore s hodnotou 0,0001 Lasig oveľa skôr, než by to zaznamenal dokonalý automatizovaný riadiaci systém. Aj preto získal, napriek svojmu veľmi mladému veku, poverenie veliť lodi kategórie Pegasus.
Mnoho z jeho rovesníkov by dali ruku za to, aby mohli byť tu na jeho mieste. Ale teraz a tu bol on.

Intraokulárny prístroj O^COM zmaterializoval pred sebou novú prepočítanú dráhu. Bolo neuveriteľné, ako predmet s veľkosťou niekoľkých mikrónov zvládal všetky tieto úlohy. Vsunutý priamo do očného nervu dokázal zobrazovať celú ovládaciu dosku prekrývajúc týmto obrazom to, čo videl reálne pred sebou. Na začiatku nebolo jednoduché zvyknúť si na tento diabolský vynález a niekoľkokrát musel bojovať proti pocitu morskej choroby. Teraz si však už nevedel ani predstaviť, čo by si počal bez neho.
Celá slnečná sústava sa otáčala okolo neho v celej svojej očarujúcej veľkoleposti. Maličký modrý bod v blízkosti Jupitera predstavoval polohu jeho lode a tenká červená čiara, o trochu viac zakrivená oproti pôvodnej, už vyblednutej, indikovala novú trajektóriu približovania sa k Zemi.
Gravitačná príťažlivosť najväčšej planéty sústavy bola ohromujúca. Museli nevyhnutne ostať v bezpečnej vzdialenosti a iba sila dvoch motorov Bousen mohla dovoliť lodi Theos uniknúť zo smrteľného objatia.
„Azakis,“ ozvalo sa chrapľavo z prenosnej vysielačky položenej pred ním na konzole. „Mali by sme overiť stav spojov oddelenia šesť.“
„Ešte si to neurobil?“, odpovedal žartovne, pretože si bol istý, že tým priateľa určite naštve.
„Odhoď tú smradľavú cigaru a poď mi pomôcť!“ zahrmel Petri.
Vedel som to.
Podarilo sa mu ho nazlostiť a mal z toho ohromnú srandu.
„Tu som, tu som. Už idem priateľu, len sa nezlosti.“
„Hýb sa, už som štyri hodiny v tomto bordeli a vôbec nemám chuť na žarty.“
Mrzutý ako vždy, ale za nič a pre nikoho by ho neopustil.
Poznali sa už od detstva. Bol to on, kto ho neraz ochránil pred bitkou (bol vždy oveľa väčší než ostatní, už ako dieťa) tým, že svojím masívnym telom ochránil svojho priateľa pred zvyčajnou bandou výtržníkov, ktorí si ho často brali na mušku.
Ako chlapec Azakis nebol vôbec typom, ktorý by nejako mimoriadne priťahoval opačné pohlavie. Často sa obliekal nedbalo, vlasy nosil oholené, telo tenké, neustále pripojený k Sieti
z ktorej preberal milióny informácií s desaťnásobne vyššou rýchlosťou ako bol priemer. Už ako desaťročný, vďaka svojim značným študijným výsledkom, získal prístup na úrovni C, s možnosťou získavať poznatky, ktoré ostávali tajomstvom pre takmer všetkých jeho vrstovníkov. Neurálne zariadenie N^COM, ktoré zaručovalo takýto druh prístupu, malo však niekoľko malých kontraindikácií. Počas fáz získavania dát musel byť prakticky absolútne sústredený, a vzhľadom na to, že takto trávil väčšinu svojho času, mal v podstate vždy neprítomný výraz. Jeho pohľad býval upretý do prázdna, vôbec si nevšímal čo sa dialo okolo neho. Pravdupovediac, na rozdiel od toho, za čo ho považovali Starešinovia, všeobecne sa o ňom hovorilo že je trošku retardovaný.
Jeho to nezaujímalo.
Jeho smäd po vedomostiach bol bezhraničný. Dokonca aj v noci ostával pripojený a, napriek tomu, že v spánku sa kapacita akvizície, práve v dôsledku nevyhnutnosti absolútnej koncentrácie, drasticky znižovala na hodnotu jedného mizerného 1 %, nechcel premrhať ani chvíľočku svojho života bez možnosti zväčšiť svoje kultúrne pozadie.
Zdvihol sa, naznačil mierny úsmev, a nasmeroval si to k oddeleniu šesť, kde ho už čakal jeho priateľ.
Planéta Zem – Tell el-Mukayyar – Irak
Elisa Hunter sa snažila snáď už tisíci krát osušiť si neznesiteľnú kvapku potu, ktorá sa jej z čela pomaly kĺzala smerom na nos, aby neskôr odkvapla dolu do žeravého piesku. Uplynulo už niekoľko hodín, čo kolenačky pomocou svojho nerozlučného Trowel Marshalltown
jemne odhrabávala zeminu a pokúšala sa, bez poškodenia, vyniesť na svetlo sveta to, čo pripomínalo hornú časť náhrobného kameňa. Už od začiatku však nebola hlboko presvedčená o tejto téze. V blízkosti Ziqqurat di Ur
, kde pracovala už takmer dva mesiace na základe povolenia, ktoré sa jej podarilo získať vďaka svojej povesti archeologičky a odborníčky na sumerský jazyk, bolo počas vykopávok vykonaných na začiatku XX. storočia nájdených veľa hrobov, ale v žiadnom sa nenašlo podobné dielo. Vzhľadom na zvláštny štvorcový tvar a značné rozmery to viac ako sarkofág pripomínalo „veko“ nejakej nádoby, ktorú niekto zakopal pred tisíckami rokov, aby niečo ochránil alebo skryl.
Bohužiaľ, vzhľadom na to, že sa doteraz podarilo odkryť iba časť horného dielu, nemohla zatiaľ povedať, aká by mohla byť výška tejto nádoby. Klinové písmo pokrývajúce celý viditeľný povrch veka sa nepodobalo na nič, čo kedy videla vo svojom živote.
Preklad textu by si vyžiadal mnoho dní a ešte viac bezsenných nocí.

„Doktorka.“
Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oči pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocníka Hishama, ako sa k nej blíži rýchlymi krokmi.
„Doktorka!“ zopakoval muž, „volajú vás zo základne a zdá sa, že je to súrne.“
„Už idem. Ďakujem Hisham.“
Využila nútenú prestávku a dopriala si glg už vriacej vody z čutory, ktorú mala vždy pripevnenú k opasku.

Telefonát zo základne...To mohlo znamenať iba problémy na obzore.

Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa.
Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a vošla dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna.

Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovať sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD
. Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera všetky takéto štruktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených štátov amerických.
Elisu v podstate toto všetko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniť sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosť vrátiť sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiť svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaťosem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore.

„Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Čomu vďačím za tú česť?“
„Doktorka Hunterová, prestaňte koketovať. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vašich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byť na pracovisku.“
Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuť poslednú kartu.

Odkedy sa koalícia vedená Spojenými štátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiť islamský terorizmus, všetky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému došlo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcť znovu priblížiť k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstaršie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriť miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovať v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných ešte väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom príslušných vymenovaných komisií, pracovať počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu.

„Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.”
Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom.
„Ale už sme veľmi blízko.“
„Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávať vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“
„Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosťou na večeri, s radosťou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“
Za zvyšok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou prešla po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila.
Plukovník zvraštil obočie a snažil sa udržať hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi štyrmi očami ho lákala.
Nakoniec, napriek svojim štyridsiatim ôsmim rokom, bol ešte vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke prešedivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci všeobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovať s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto všetko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu.
„No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbierať všetky svoje lopatky a začať baliť kufre“. Snažil sa použiť čo najprísnejší tón, ale nevyšlo mu to veľmi dobre.
„Nech ste pripravená o 20,00. Pošlem po vás auto do vášho hotela,“ a prerušil komunikáciu. Trošku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil.

Dočerta, musím sa poponáhľať. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia.

„Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem všetkých, musíme s tým pohnúť.“
Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli všetci a čakali na príkazy.
„Ty, prosím ťa, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániť.”
Kozmická loď Theos – Obežná dráha Jupitera
Malý, ale mimoriadne pohodlný guľový modul na interný presun prechádzal priemernou rýchlosťou približne 10 m/s chodbou číslo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom už naňho čakal priateľ Petri.

Loď Theos, tiež guľovitého tvaru s priemerom deväťdesiatšesť metrov, bola vybavená osemnástimi trubicovými chodbami. Každá z chodieb mala dĺžku o trochu viac než tristo metrov a chodby, pripomínajúce poludníky, boli skonštruované vo vzájomnej vzdialenosti desiatich stupňov a pokrývali celý povrch. Každá z dvadsiatich troch úrovní s výškou štyroch metrov, okrem centrálneho úložného priestoru (jedenásta úroveň), ktorá merala dvojnásobok, sa dala dosiahnuť veľmi jednoducho vďaka „zastávkam“, ktoré boli v každej chodbe na každom poschodí. V praxi to znamenalo, že cesta z jedného na druhý najvzdialenejší bod v lodi trvala maximálne pätnásť sekúnd.

Brzdenie modulu bolo takmer nepostrehnuteľné. Dvere sa otvorili s miernym zapískaním a za nimi sa objavil Petri stojaci na rozkročených nohách a s prekríženými rukami.
„Čakám na teba už hodiny,“ ozval sa nepresvedčivým hlasom. „Už si konečne prestal zanášať vzduchové filtre tým hnusom, čo si vždy nosíš so sebou?“ Narážka na cigaru bola mierne zlomyseľná.
Ignorujúc provokáciu Azakis s úsmevom vytiahol z opasku prenosný analyzátor a aktivoval ho pohybom palca.
„Podrž mi toto a poďme na to,“ povedal podávajúc mu jednou rukou prístroj, zatiaľ čo druhou sa snažil umiestniť senzor do vnútra spoja po svojej pravici. „Prílet je naplánovaný o približne 58 hodín a mám trošku obavy.”
„Prečo?“ opýtal sa nevinne Petri.
„Neviem ti povedať. Mám taký pocit, že nás čaká škaredé prekvapenie.“
Prístroj, ktorý držal v ruke Petri, začal vydávať sériu zvukov s rôznymi frekvenciami. Pozeral naň a nemal ani šajnu o tom, čo by mali znamenať. Zdvihol zrak a na tvári svojho priateľa sa snažil zachytiť nejaký náznak, ale nepostrehol nič. Azakis veľmi opatrným pohybom premiestniť senzor do ďalšieho spoja. Analyzátor vygeneroval ďalšiu sériu nedešifrovateľných zvukov. A potom nič, ticho. Azakis vytiahol prístroj z ruky svojho druha, pozorne si prezrel výsledky a usmial sa.
„Všetko v poriadku. Môžeme pokračovať.“
Až vtedy si Petri uvedomil, že už hodnú chvíľu nedýchal. Náhle prudko vydýchol a okamžite sa dostavil pocit úľavy. Porucha, aj minimálna, niektorého spoja mohla nenapraviteľne ohroziť ich výpravu a donútiť ich na čo najrýchlejšiu cestu nazad. A to bolo posledné, čo by si želali. Už boli skoro v cieli.
„Idem sa dať trochu do poriadku,“ povedal Petri snažiac sa dostať zo seba prach. „Návšteva odpadových výfukových potrubí je vždy taká...“ a skrútiac hornú peru dodal „poučná!”
Azakis sa usmial. „Uvidíme sa pri palubnej doske.“
Petri si privolal kabínu a o sekundu ho už nebolo vidno.
Centrálny systém komunikoval, že obežná dráha Jupitera bola prekonaná bez problémov a že bez prekážok smerujú k Zemi. Jemným, ale rýchlym pohybom očí doprava Azakis požiadal svoj O^COM, aby mu znovu ukázal dráhu. Modrý bod pohybujúci sa po červenej krivke sa teraz premiestnil bližšie k obežnej dráhe Marsu. Count-down indikujúci čas do príletu zobrazoval presne 58 hodín a rýchlosť lode dosahovala 3 000 km/s. Čím ďalej, tým bol nervóznejší. Na druhej strane, loď, ktorou cestovali, bola prvá kozmická loď vybavená novými motormi Bousen, ktoré fungovali na úplne inom základe ako predchádzajúce typy. Projektanti tvrdili, že boli schopné poháňať loď rýchlosťou blízkou desatine rýchlosti svetla. Zatiaľ sa na to neodvážil. Zatiaľ sa mu rýchlosť 3 000 km/s zdala pre inauguračnú cestu viac ako dostatočná.
Z päťdesiatich šiestich členov posádky, ktorí by boli normálne sa palube lode Theos, vybrali pre túto výpravu iba ôsmich, vrátane Petriho a Azakisa. Dôvody, ktoré zobrali do úvahy Starešinovia neboli úplne vyčerpávajúce. Obmedzili sa na konštatovanie, že vzhľadom na charakter výpravy a cieľ sa mohli vyskytnúť problémy a teda by bolo lepšie nevystavovať zbytočne riziku mnohé životy.

Takže nás by mohli obetovať? Čo sú to za úvahy. Vždy to končilo rovnako. Keď bolo treba riskovať, koho postavili do prvého radu? Azakisa a Petriho.

Dá sa však povedať, že ich sklon k dobrodružstvu a aj značné schopnosti vyriešiť „komplikované“ situácie im umožnili využívať určité výhody vyhradené len pre vyvolených.
Azakis žil v obrovskej miestnosti v prekrásnom meste Saaran nachádzajúcom sa na juhu Kontinentu, ktorá sa až donedávna používala ako sklad pre mestských Remeselníkov. Vďaka svojim „výhodám“ sa stal jej vlastníkom a získal aj povolenie na jej modifikáciu podľa vlastnej vôle.
Južnú stenu úplne nahradilo silové pole podobné tomu, ktoré sa používalo v jeho kozmickej lodi, čo mu umožňovalo, priamo z jeho automaticky prispôsobiteľného kresla, obdivovať prekrásny záliv pod ním. V prípade nevyhnutnosti sa však celá stena mohla premeniť na obrovský trojrozmerný systém, prostredníctvom ktorého sa dalo zobrazovať súčasne až dvanásť simultánnych vysielaní Siete. Neraz mu tento sofistikovaný riadiaci systém umožnil so značným predstihom získať rozhodujúce informácie, čo mu pomohlo pri skvelom riešení aj veľmi komplikovaných situácií. Už sa toho nemohol vzdať.
Krídlo, ktoré predtým slúžilo na skladovacie účely, bolo naopak vyhradené jeho zbierke „suvenírov“ z výprav do kozmického priestoru z minulých rokov. Každý z nich mu pripomínal niečo zvláštne a vždy, keď sa ocitol uprostred tejto kopy najčudesnejších predmetov, ďakoval za to, že bol ešte tam nielen osudu, ale aj, a to predovšetkým, svojmu vernému priateľovi, ktorý mu viackrát zachránil holý život.
Petri, naopak, aj keď sa vždy vyznačoval vynikajúcimi študijnými výsledkami, nebol nikdy milovníkom najnovších technologických výdobytkov. Aj keď bol schopný bez problémov pilotovať prakticky všetky typy lietadiel, aj keď dokonale poznal každý model zbrane a všetky lokálne a interplanetárne komunikačné systémy, veľmi často pri rozhodovaní a pri riešení problémov uprednostňoval vlastný inštinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnými očami videl, ako v krátkom čase premenil kopu neforemných káblov na hnací prostriedok alebo na obrannú zbraň. Bol neuveriteľný, dokázal skonštruovať čokoľvek, čo potreboval. Za to čiastočne vďačil schopnostiam, ktoré zdedil od svojho otca, šikovného Remeselníka, ale predovšetkým svojmu oduševneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priťahovali manuálne schopnosti Remeselníkov, ktorí dokázali premeniť bezbrannú hmotu na užitočné a technologické predmety, pričom nechávali nedotknutú ich vnútornú „krásu“.

Naraz ho vyrušil nepríjemný, prerušovaný a hlasný zvuk, ktorý ho vrátil do reality. Nečakane sa aktivoval automatický alarm signalizujúci priblíženie sa k nejakému objektu.
Nasiriya – Hotel
Hotel určite nespadal do kategórie „päťhviezdičkových“, ale pre ňu, ktorá bola zvyknutá tráviť dlhé týždne v stane uprostred púšte, aj jednoduchá sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prúdu teplej a posilňujúcej vody, ktorá jej masírovala krk a plecia. Jej telo to určite potrebovalo a ocenilo sériou príjemných zimomriavok, ktoré jej prešli viackrát po celom chrbte.

Dôležitosť niektorých vecí, si uvedomíme, až keď ich stratíme.

Zo sprchy vyšla až po desiatich minútach. Para zahmlila zrkadlo zavesené úplne nakrivo. Skúsila ho narovnať, ale ihneď po narovnaní sa vrátilo do pôvodnej šikmej polohy. Rozhodla sa ignorovať to. Okrajom uteráka utrela zo zrkadla kvapôčku a pozrela sa na svoj odraz. Keď bola mladšia, viackrát jej ponúkli prácu modelky, dokonca aj herečky. Možno by dnes bola filmovou hviezdou alebo manželkou nejakého bohatého futbalistu, ale peniaze ju nikdy príliš nelákali. Uprednostnila pot, dýchanie prachu, štúdium starovekých listín a návštevy odľahlých miest. Dobrodružstvo mala vždy v krvi a vzrušenie, ktoré cítila pri nájdení nejakého starého diela, pri objavení stôp pochádzajúcich z obodbí pred tisíckami rokov, to sa nedalo porovnať s ničím iným.
Priblížila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyčajne, až natoľko, že v kútikoch očí videla neústupné malé vrásky. Rukou automaticky zašla do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krémov, ktoré ti „za týždeň uberú desať rokov“. Starostlivo si ho naniesla na celú tvár a ešte raz si dôkladne prezrela tvár. No čo sa dalo čakať, zázrak? Na druhej strane, na výsledok bolo treba čakať „sedem dní“.
Usmiala sa nad sebou a nad všetkými ženami, ktoré sa dali zbalamutiť reklamou.
Hodiny zavesené nad posteľou ukazovali 19,40. No tak toto určite nezvládane, má na prípravu iba dvadsať minút.
Čo najrýchlejšie sa poutierala, dlhé svetlé vlasy nechala mierne vlhké a otvorila skriňu z tmavého dreva, kde mala niekoľko slávnostnejších šiat, ktoré si so sebou zobrala. Pri inej príležitosti by strávila hodiny úvahami, ktoré šaty by boli najvhodnejšie pre túto príležitosť, ale pre dnešný večer bola voľba skutočne obmedzená. Bez dlhého rozmýšľania si vybrala čierne krátke šaty. Boli veľmi pôvabné, rozhodne vyzývavé, ale nie vulgárne, s veľkorysým výstrihom zvýrazňujúcim jej „trojky“. Šaty nonšalantným pohybom ruky pohodila na posteľ.
19,50. Napriek tomu, že bola žena, nenávidela neskoré príchody.
Vyzrela z okna a zbadala tmavý SUV, neuveriteľne lesklý, tesne pred východom z hotela. Mladík vo vojenskej uniforme, ktorý bol očividne šoférom vozidla, sa opieral o kapotu a čakanie si krátil pokojným fajčením cigarety.
Snažila sa zvýrazniť si oči ceruzkou a maskarou, potom si prešla rúžom po perách a, snažiac sa ho rozotrieť rovnomerne pohybmi pier posielaním bozkov do prázdna, si pripla svoje obľúbené náušnice, aj keď sa musela potrápiť s nájdením „dierok“.
Až teraz si uvedomila, že už dávno netrávila večer vonku. Kvôli robote sa vždy túlala po svete a nikdy nedokázala nájsť niekoho, s kým by mohla mať stabilný vzťah trvajúci dlhšie než niekoľko mesiacov. Vrodený materský inštinkt fungujúci v každej žene, ktorý sa jej od dievčenských rokov darilo vždy úspešne potlačiť, sa teraz, keď biologické hodiny začínali odpočítavať posledné minúty, ozýval čoraz častejšie. Možno by bolo načase vážne sa nad tým zamyslieť a vytvoriť rodinu.
Čo najrýchlejšie túto myšlienku potlačila. Natiahla si šaty, obula jediný pár lodičiek s vysokým opätkom, ktorý mala so sebou a širokým gestom si na obe strany krku naniesla svoj obľúbený parfém. Ešte hodvábnu šatku a väčšiu čiernu kabelku. Bola pripravená. Posledný pohľad do zrkadla s niekoľkými škvrnami zaveseného na stene pri dverách jej potvrdil dokonalý vzhľad. Urobila otočku a spokojná sama so sebou vyšla z dverí.

Mladý vodič potom, čo zatvoril ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili pri pohľade na Elisu vychádzajúcu krokom modelky z hotela, zahodil práve zapálenú druhú cigaretu a poponáhľal sa otvoriť jej dvere auta.
„Dobrý večer, doktorka Hunterová. Môžeme ísť?“ opýtal sa váhavo vojak.
„Dobrý večer,“ odpovedala vyčariac svoj prekrásny úsmev. „Som hotová.“
„Ďakujem za zvezenie“, dodala pri nastupovaní do auta, dobre si vedomá toho, že sa jej mierne nadvihne sukňa a zarazenému vojakovi odhalí časť nôh.
Vždy mala rada, keď ju obdivovali.

Kozmická loď Theos – Alarm priblíženia
Systém O^COM pred Azakisom okamžite stelesnil zvláštny predmet, ktorého obrysy ešte neboli dobre definované v dôsledku nízkeho rozlíšenia hľadáčikov s dlhým dosahom, ktoré ho monitorovali. Určite sa pohyboval a rozhodne sa približoval k ich lodi. Varovný systém pre prípady priblíženia iných telies vyhodnotil pravdepodobnosť zrážky lode Theos s neznámym telesom na viac ako 96 %, pokiaľ ani jedno z telies nezmení svoju dráhu.
Azakis sa poponáhľal a skočil do najbližšieho modulu na presun. „Palubná doska,“ kategoricky prikázal automatickému systému riadenia.
Po piatich sekundách sa dvere so zasyčaním otvorili a na veľkej centrálnej obrazovke veliteľského pracoviska sa zobrazil, ešte stále veľmi rozmazaný, obraz predmetu približujúceho sa po dráhe zrážky s ich loďou.
Takmer súčasne sa otvorili dvere druhého modulu, z ktorého vyskočil zadychčaný Petri.
„Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byť meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku.
„Nemyslím, že je to meteorit.“
„Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestrašený.
„Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“
Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie.
„Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „Vzdialenosť telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.»
„Petri, rob niečo, prosím ťa a urob to rýchlo!“ skričal Azakis.
„Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliš rýchlo“.
Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %.
„Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis.
„Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, ešte nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom.
Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im však zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi.
„Pekný ťah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz však, ako chceš zastaviť rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhať a krúžiť v miestnosti.
„Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami.
„Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele.
„...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo všetko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhať zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovať obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovať. Čím ďalej, tým boli ľahší.
„... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo všetky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a štvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosť nezvyčajnú a komickú polohu.
Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal.
„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa Azakis, snažiac sa maskovať pichnutie v narazenom boku.
„Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc.
Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyšok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku.
Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom.

6 %, 4 %, 2 %.
„Vzdialenosť od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas.

Obaja prestali dýchať a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosť 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné.
„Vzdialenosť od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“
Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiť pohľad toho druhého.
„Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne.
Nasiriya – Reštaurácia Masgouf
Plukovník Hudson sa nervózne prechádzal tam a späť po uhlopriečke haly pred hlavnou sálou reštaurácie. Každú minútu sa pozeral na taktické hodinky, ktoré mával vždy na ľavom zápästí a nikdy ich neskladal, ani pri spaní. Bol vzrušený ako chalan na svojom prvom rande.
Čakanie si krátil popíjaním Martini s ľadom a s plátkom citrónu, ktoré mu pripravil fúzatý barman zvedavo ho pozorujúci spod hustého obočia, zatiaľ čo lenivo utieral poháre na dlhej stopke.
Alkohol, samozrejme, nebol v islamských krajinách povolený, ale tento večer predstavoval výnimku. Malá reštaurácia bola celá vyhradená iba pre nich dvoch.
Plukovník, chvíľu po ukončení konverzácie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteľovi podniku a výslovne ho požiadal o špecialitu podniku, Masgouf, podľa ktorej bola reštaurácia pomenovaná. Vzhľadom na problémy so získavaním hlavnej suroviny, jesetera žijúceho v rieke Tigris, sa chcel uistiť, že ho v reštaurácii dostanú. Okrem toho vedel, že na jeho prípravu treba aspoň dve hodiny, preto chcel, aby večeru pripravili bez náhlenia, dokonale.
Keďže maskáčová uniforma sa mu pre túto príležitosť nezdala vhodná, rozhodol sa oprášiť svoj tmavý oblek, na ktorom svietila značka Valentino, skombinovať ho s bielo-sivou pásikovanou hodvábnou kravatou štýlu Regimental. Čierne topánky, vyleštené, ako ich dokáže vyleštiť iba vojak, boli tiež talianske. Taktické hodinky k tomu síce vôbec nesedeli, ale bez nich by sa nedokázal zaobísť.

„Prichádzajú.” Škriekavý hlas sa ozval z prijímača podobného mobilnému telefónu, ktorý mal plukovník vo vnútornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverí.
Veľké tmavé auto prešlo cez pokrčenú igelitovú tašku, ktorá, postrkovaná miernym večerným vánkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zabočení zastavilo priamo pred vchodom reštaurácie. Vodič chvíľku počkal, kým sa znovu usadí zvírený prach, potom opatrne vystúpil z auta. Zo slúchadla, ktoré mal vsunuté v pravom uchu, zaznelo niekoľkokrát „all clear”. Pozorne si obzrel vopred určené stanovištia, kým sa neuistil, že všetci jeho druhovia sú na mieste a pripravení postarať sa o bezpečnosť oboch hostí počas celej doby večere.
Zóna bola bezpečná.
Otvoril zadné dvere, natiahol opatrne pravú ruku a pomohol svojmu hosťovi vystúpiť z auta.
Elisa poďakovala vojakovi za láskavosť a ladne vystúpila z vozidla. Pozrela nahor a kým jej pľúca vdychovali čistý večerný vzduch, dopriala si pohľad na čarovné predstavenie, ktoré dokáže ponúknuť iba hviezdna obloha nad púšťou.
Plukovník chvíľku váhal, či jej má isť oproti alebo ostať vnútri miestnosti a počkať, kým nevojde. Nakoniec sa rozhodol, že ostane sedieť kde je, dúfajúc, že by takto lepšie zamaskoval svoje rozrušenie. Tváriac sa nezaujato sa priblížil k pultu, sadol si na vysokú stoličku, oprel sa ľavým lakťom o tmavú drevenú dosku, pokrútil pohárom, čím rozvíril zvyšok nápoja, ktorý v ňom ostal a pozoroval citrónové semienko, ako pomaly sadalo na dno.
Dvere sa otvorili so slabým zaškrípaním a vojak – vodič vstúpil ako prvý, aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Plukovník mu zľahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnútra a širokým gestom ruky jej dal prednosť.
„Dobrý večer, doktorka Hunterová,“ pozdravil plukovník zdvihnúc sa zo stoličky a vykúzliac svoj najčarovnejší úsmev. „Mali ste pohodlnú cestu?“
„Dobrý večer, plukovník,“ odpovedala Elisa s rovnako čarovným úsmevom. „Všetko v poriadku, ďakujem. Váš vodič bol naozaj veľmi pozorný.“
„Môžete ísť, ďakujem,“, povedal plukovník autoritatívnym hlasom sprievodcovi, ktorý ho vojensky pozdravil, otočil sa na podpätku a zmizol v tme.
„Aperitív, pani doktorka?“ opýtal sa plukovník a gestom ruky privolal fúzatého barmana.
„To isté, čo pijete vy,“ ihneď odpovedala Elisa ukážuc na pohár Martini, ktorý plukovník ešte stále držal v ruke. Potom dodala: „Môžete ma volať Elisa, plukovník, bude to tak lepšie.“
„Výborne. A ty ma volaj Jack, „plukovníka“ necháme pre vojakov.“

To je dobrý začiatok, pomyslel si plukovník.

Barman starostlivo pripravil druhé Martini a položil ho pred nového hosťa. Ona priblížila svoj pohár k plukovníkovmu poháru a zacinkala nimi.
„Na zdravie,“ povedala s úsmevom a štedro si z pohára odpila.
„Elisa, musím povedať, že dnes večer si naozaj prekrásna“, povedal plukovník a prebehol ju rýchlo očami od hlavy až po päty.
„Ani ty nevyzeráš zle. Uniforma môže mať svoje čaro, ale mne sa páčiš oveľa viac takto,“ povedala so zlomyseľným úsmevom a naklonila hlavu trošku nabok.
Jack, trošku v rozpakoch, obrátil svoju pozornosť na obsah pohára, ktorý mal ešte stále v ruke. Chvíľku ho pozoroval a potom vypil všetko jedným dúškom.
„Čo povieš, premiestnime sa k nášmu stolu?“
„Vynikajúci nápad,“ odpovedala „som hladná ako vlk.“
„Dal som pripraviť špecialitu podniku. Dúfam, že ti bude chutiť.“
„Nie, nehovor, že si naozaj dokázal dal pripraviť Masgouf,“ zvolala a rozšírila svoje krásne zelené oči úžasom. „Je prakticky nemožné uloviť jesetera v Tigrise v tomto období.“
„Ak mám hosťa ako ty, nemohol som žiadať menej ako to najlepšie,“ odpovedal plukovník potešený, pretože videl, že jeho snaha bola skutočne ocenená. Nežne jej podal pravú ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseľným úsmevom stisla a nechala sa odprevadiť k stolu.
Miestnosť bola vkusne zariadená v miestnom štýle. Teplé a tlmené svetlo, ťažké závesy pokrývajúce takmer všetky steny a splývali aj zo stropu. Veľký koberec so vzorom Eslimi Toranjdar pokrýval takmer celú podlahu, menšie koberčeky boli zase pokladené v kútoch miestnosti, ako keby ju rámovali. Samozrejme, podľa tradície by mali jesť na podlahe opierajúc sa o pohodlné a mäkké vankúše, ale plukovník, ako správny muž západu, uprednostnil „klasický“ stôl. Aj stôl bol vkusne prestretý, farby obrusu a obrúskov dokonale ladili so zvyškom miestnosti. V pozadí znela hudba, v ktorej Darbuka
sprevádzala v rytme Maqsum
melódiu Oud
a ktorá nevtieravo vypĺňala celý priestor.

Dokonalý večer.

Priblížil sa vysoký, štíhly čašník a zdvorilo, s miernym úklonom, vyzval hosťov, aby si sadli. Plukovník najprv pomohol sadnúť Elise a prisunul jej stoličku, potom si sadol oproti nej, pričom dal pozor, aby sa mu kravata nezošmykla do taniera.
„Je tu skutočne veľmi pekne,“ povedala Elisa obzerajúc sa okolo seba.
„Ďakujem,“ povedal plukovník. „Musím sa priznať, trošku som sa bál, že sa ti tu nebude páčiť. Potom som si spomenul na tvoje nadšenie pre tieto miesta a povedal som si, že toto by mohlo byť najlepšou voľbou.“
„Presne si to uhádol!“ vykríkla Elisa a znovu sa čarovne usmiala.
Čašník otvoril fľašu šampanského a kým im obom plnil poháre, prišiel aj druhý s podnosom, ktorý sa ich opýtal: Prajete si na začiatok trochu Most-o-bademjun
?“
Obaja hostia sa na seba potešene pozreli, vzali poháre a znovu si pripili.

Približne sto metrov od reštaurácie dve podivné osoby v tmavom aute manipulovali so sofistikovaným pozorovacím systémom.
„Videl si, ako sa má plukovník okolo holubičky?“ uškrnul sa tlsťoch sediaci na sedadle vodiča. Omrvinky z obrovského sendviča, ktorý jedol, mu padali na brucho a nohavice.
„To bol fakt geniálny nápad vložiť vysielačku do doktorkinej náušnice,“ odpovedal druhý, oveľa chudší, s veľkými a tmavými očami, popíjajúc kávu z veľkého hnedastého papierového pohára. „Odtiaľ môžeme perfektne počuť všetko, čo si povedia.“
„Snaž sa nič nepokaziť a zaznamenať všetko,“ odvrkol druhý „ináč budeme musieť zjesť náušnice na raňajky.“
„Neboj sa. Poznám tento prístroj až veľmi dobre. Neunikne nám ani pošepnutie.“
„Musíme sa snažiť pochopiť, čo vlastne odhalila doktorka,“ dodal ten tlstý, „náš šéf investoval kopec peňazí do tajného sledovania tohto výskumu.“
„Určite to nebude ľahké, vzhľadom na impozantnú bezpečnostnú štruktúru, čo okolo toho vybudoval plukovník.“ Chudý muž pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali čo i len tisícinu z tých peňazí, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojím jediným problémom by bolo, či mi si mám dať doniesť Margaritu alebo Piña Coladu.“
„A k tomu ešte pár pekných báb v bikinách, čo by ťa natierali opaľovacím krémom, nie?“ odpovedal tlsťoch a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, že mus z neho padali omrvinky z už zjedeného sendviča.

„Toto predjedlo je vynikajúce.“ Doktorkin hlas zaznel z malého reproduktora ukrytého pod palubnou doskou trochu skreslene. „Musím sa ti priznať, vôbec som neverila, že by sa pod týmto drsným vojenským „pancierom“ mohol skrývať takýto džentlmen.“
„Nooo, vďaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, že taká vysokokvalifikovaná doktorka by mohla byť, okrem toho že je pekná, aj veľmi prívetivá a sympatická,“ ozval plukovníkov hlas, aj tento trochu skreslený, ale o niečo tichšie.
„Počúvaj ich, holúbkov,“ vyšlo z tlstého chlapa na sedadle vodiča. „Podľa mňa skončia v posteli.“
„Nebol by som si taký istý,“ odpovedal druhý. „Naša doktorka je rozhodne dosť prešibaná a neverím, že jedna večera a nejaký pochybný kompliment postačia na to, aby mu klesla do náručia.“
„Desať dolárov na to, že ju dnes dostane,“ ozval sa tlsťoch a natiahol pravú ruku smerom ku kolegovi.
„Ok, ruku na to,“ súhlasil druhý a zovrel ručisko natiahnuté pred sebou.
Kozmická loď Theos – Záhadné teleso
Teleso, ktoré sa zhmotnilo pred dvoma ohromenými cestovateľmi, určite nebolo ničím, čo by mohla napriek svojej nekonečnej predstavivosti vytvoriť príroda. Podobalo sa na nejaký kovový kvet s troma dlhými lupeňmi a s mierne kužeľovitým piestikom v strede. Časť za piestikom mala formu šesťhranného hranola s plochou základne o niečo väčšou ako bola plocha kužeľa osadeného na opačnej strane a fungovala ako podpera pre celú štruktúru. Z troch strán s rovnakou vzdialenosťou od šesťhranu vystupovali obdĺžnikové lupene, ktorých dĺžka mala najmenej štvornásobok základne.
„Vyzerá to ako nejaký starý veterný mlyn, ako tie, čo sa používali pred stáročiami na veľkých východných prériách,“ zvolal Petri, no ani na okamih neodtrhol oči z predmetu na veľkej obrazovke.
Azakisovi prešli po chrbte zimomriavky, keď si spomenul na niektoré staré prototypy, ktoré pred odletom študoval na odporúčania Starešinov.
„Je to vesmírna sonda,“ povedal rozhodne Azakis. „Videl som ich niekoľko v starých archívoch Siete, vyzerali viac menej ako toto,“ pokračoval a prostredníctvom N^COM sa snažil vyhľadať čo najviac informácií o tejto téme.
„Vesmírna sonda?“ opýtal sa Petri otočiac sa prekvapene k svojmu druhovi. „A kedy sme ju vypustili?“
„Nemyslím, že je naša.“
„Nie je naša? Čo tým chceš povedať priateľu?“
„Tým chcem povedať, že ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateľov planéty Nibiru.“
Petriho tvár bola čím ďalej tým viac rozrušená. „Čo to znamená? Snáď mi nechceš povedať, že aj ty veríš tým sprostostiam o obyvateľoch iných planét?“
„To, čo viem je, že nič podobné nebolo skonštruované na našej planéte. Skontroloval som celý archív Siete a neexistuje žiadna zhoda s predmetom, ktorý je pred nami. Ani v projektoch, ktoré neboli nikdy realizované.“
„To nie je možné!“, vykríkol Petri. „Ten tvoj N^COM musí byť mimo fázy. Skontroluj lepšie.“
„Je mi ľúto, Petri. Už som kontroloval dvakrát a som si úplne istý, že toto dielo nie je naše.“
Vizuálny systém s krátkym dosahom generoval trojrozmerný obraz predmetu s podrobnou vizualizáciou aj tých najmenších detailov. Hologram sa s miernou osciláciou vznášal v strede veliteľského pracoviska vo výške približne pol metra nad zemou.
Petri ho pohybom pravej ruky začal otáčať, pričom pozorne sledoval všetky jeho detaily.
„Vyzerá, že je vyrobený z veľmi ľahkej zliatiny kovov,“ povedal Petri tónom, ktorý znel oveľa technickejšie ako pôvodný, udivený. „Motory musia byť napájané tými troma lupeňmi, tak sa mi zdá, že tie sú pokryté nejakým materiálom citlivým na slnečné svetlo.“ Nakoniec sa začal pohrávať s ovládačmi systému. „Piestik je určite nejaká anténa či prijímač a vysielač a v šesťhrannom hranole je určite „mozog“ tej veci.“
Petri čím ďalej, tým rýchlejšie otáčal hologramom, prevracal ho v každom smere. Naraz otáčanie zastavil a zvolal: „Pozri sa sem. Čo je podľa teba toto?” opýtal sa a snažil sa zväčšiť obraz.
Azakis sa priblížil čo najviac. „Vyzerá to ako symboly.“
„Dva symboly, povedal by som“, opravil ho „alebo lepšie, jeden obrázok a štyri takmer spojené symboly.“
Azakis pokračoval prostredníctvom systému N^COM vo vyhľadávaní, ale nevedel nájsť absolútne nič, čo by sa aspoň minimálne podobalo tomu, čo mali pred sebou.
Obrázok tvoril obdĺžnik, ktorý vypĺňali pozdĺžne pruhy striedavo červenej a bielej farby. V hornom ľavom rohu bol ďalší obdĺžnik modrej farby s päťdesiatimi päťramennými hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli štyri symboly:

JUNO

„Vyzerá to ako nejaké písmo,“ odvážil sa vyjadriť svoju teóriu Azakis. „Možno tie symboly znamenajú meno toho, kto sondu vytvoril.“
„Mohlo by to byť aj jej meno“, protirečil Petri. „Sonda sa volá „JUNO“ a symbolom tých, ktorí ju vytvorili, je ten farebný obdĺžnik.“
„Tak či tak, určite sme ju nevyrobili my,“ zhrnul Azakis. „Myslíš, že v jej vnútri môže existovať nejaká forma života?“
„Myslím, že nie. Aspoň nie taká, aké poznáme my. Priestor v zadnej komore, čo je jediný priestor, kde by sa niečo mohlo nachádzať, je príliš malý pre život nejakej bytosti.“
Zatiaľ čo rozprával, Petri už začal sondu skenovať a hľadať tak akýkoľvek znak života v jej vnútri. Po krátkom čase sa na obrazovke ukázala séria symbolov, preto ich začal rýchlo prekladať svojmu priateľovi.
„Naše senzory ukazujú, že vnútri nie je nič „živé“ a zdá sa, že tam nie sú ani žiadne zbrane. Po prvej analýze môžem konštatovať, že táto vec je nejaké prieskumné zariadenie vyslané do priestoru slnečnej sústavy, aby skúmalo niečo, o čom my zatiaľ nič nevieme.“
„Mohlo by to byť aj tak, ako hovoríš,“ potvrdil Azakis, „ale mali by sme si položiť otázku: „Vyslané kým?“
„No,“ zamyslel sa Petri, „ak vylúčime prítomnosť tajomných obyvateľov iných planét, povedal by som, že jediní, ktorí by mohli urobiť niečo také, sú tvoji starí známi pozemšťania.“
„Čo to hovoríš? Veď keď sme u nich boli naposledy, boli schopní iba tak jazdiť na koňoch. Ako by mohli dosiahnuť takúto úroveň znalostí v takej krátkej dobe? Vyslať sondu na prechádzku do vesmíru nie je hračka.“
„V krátkej dobe?“ namietol Petri dívajúc sa mu priamo do očí. „Nezabúdaj, že pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. Keď si zoberieš, že ich priemerný vek dosahuje maximálne päťdesiat - šesťdesiat rokov, znamená to, že za tú dobu sa vystriedalo aspoň šesťdesiat generácií. Možno sa stali oveľa inteligentnejšími, ako si predstavujeme.“
„A možno je to práve to,“ dodal Azakis snažiac sa ukončiť priateľovu úvahu, „prečo mali Starešinovia také obavy o túto výpravu. Oni to predpokladali, teda, aspoň uvažovali o takejto možnosti.“
„Mohli nám aspoň niečo naznačiť, nie? Veď pri pohľade na túto vec nás mohlo aj poraziť.“
„Zatiaľ sme na úrovni dohadov,“ odpovedal Azakis a palcom si prechádzal po brade, „ale zdá sa, že to má zmysel. Budem sa snažiť kontaktovať Starešinov a skúsim dostať z nich nejaké informácie, pokiaľ vôbec nejaké majú. Ty sa zatiaľ snaž pochopiť niečo viac o tomto čude. Analyzuj aktuálnu dráhu, rýchlosť, hmotnosť, však ty vieš, čo treba... a skús urobiť nejaké uzávery, čo sa týka destinácie, kedy tú sondu vypustili a dáta, ktoré sú v nej uložené. Musíme vedieť čo najviac o tom, čo nás tam dolu čaká.“
„Ok, Zak,“ odpovedal Petri, zatiaľ čo už okolo neho len tak lietali farebné hologramy s nekonečným množstvom čísel a vzorcov.
„Hej, a nezabudni analyzovať tú vec, čo si identifikoval ako anténu. Ak by to bola skutočne anténa, tak by mala byť schopná vysielať a prijímať. Nechcel by som, aby tí, ktorí vyslali sondu, už dostali komunikáciu o našom stretnutí.“
Potom si to Azakis rýchlo namieril ku kabíne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorá bola vybavená na komunikáciu na veľké vzdialenosti a ktorá sa nachádzala medzi dverami osemnásť a devätnásť modulov na interný presun. Dvere kabíny sa otvorili s tichým zasyčaním a Azakis sa vsunul do úzkej kabíny.
Ktovie, prečo ju urobili takú malú... spýtal sa sám seba, kým sa snažil usadiť sa na uzučkom sedadle, ktoré sa automaticky zosunulo zhora. Možno chceli, aby sme ju používali čo najmenej...
Kým sa mu za chrbtom zatvárali dvere, začal zadávať príkazy na konzole pred sebou. Musel počkať niekoľko sekúnd na stabilizáciu signálu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, začala zobrazovať rokmi poznačená tvár s ostrými črtami patriaca jeho nadriadeného Starešinu.
„Azakis,“ povedal muž s náznakom úsmevu a pozdravil ho aj zdvihnutím kostnatej ruky. „Čo ťa primälo, aby si tak náhle volal úbohého starca?“
Nikdy sa presne nedozvedel presný vek svojho nadriadeného. Nikto nepoznal takéto súkromné informácie o nikom zo Starešinov. Iste videl už veľa otáčok okolo slnka. Napriek tomu jeho oči blúdili sprava doľava a naopak tak, že ani on by to nedokázal lepšie.
„Došlo k veľmi prekvapujúcemu stretnutiu, teda aspoň pre nás bolo veľmi prekvapujúce,“ začal Azakis bez veľkých okolkov, pričom sa snažil pozerať priamo do očí svojho partnera. „Takmer sme narazili do jedného čudného telesa,“ pokračoval, snažiac sa zachytiť každý, aj minimálny náznak mimiky na tvári Starešinu.
„Telesa? Pokús sa vysvetliť mi to lepšie, synu.“
„Petri ho ešte stále analyzuje, ale my si myslíme, že by to mohol byť nejaký druh sondy a som si istý, že nie je naša.“ Oči Starešinu sa rozšírili v úžase. Zdalo sa, že aj on je prekvapený.
„Na trupe sme našli vyryté nejaké zvláštne symboly, vyzerá to na neznámy jazyk,“ dodal. „Posielam ti všetky údaje.“
Zdalo, že pohľad Starešinu sa na chvíľku stratil v diaľke, kým prostredníctvom svojho O^COM analyzoval tok prichádzajúcich informácií.
Po pár okamihoch, ktoré sa však zdali nekonečné, sa jeho oči znovu upreli na svojho partnera a tónom, ktorý neprezrádzal žiadne emócie, povedala: „Okamžite zvolám Radu starešinov. Všetko naznačuje, že vaše počiatočné dedukcie sú presné. Ak by to bola skutočne pravda, museli by sme okamžite prehodnotiť naše plány.“
„Čakáme na správy“, s týmito slovami Azakis ukončil komunikáciu.
Nasiriya – Večera
Plukovník a Elisa popíjali už tretí pohár šampanského a nálada už bola pomerne neformálna.
„Jack, musím povedať, že tento Masgouf je božský. Ani ho nedojeme, je obrovský.“
„Nuž, je skutočne vynikajúci. Mali by sme zložiť poklony kuchárovi.“
„Možno by som sa zaňho mala vydať, aby mi varil,“ povedala Elisa so smiechom a trochu preháňajúc. Alkohol už začínal účinkovať.
„Tak to teda nie, nech sa postaví do radu. Ja som prvý.“ Odvážil sa namietnuť a pomyslel si, že snáď to až tak neprehnal. Elisa sa zatvárila, že to nepočula a ďalej jedla svoju porciu jesetera.
„Ty nie si ženatý, však?“
„Nie, nikdy som na to nemal dosť času.“
„To je len stará výhovorka,“ namietla ona so zlomyseľným úsmevom.
„No, mal by som povedať, že raz som bol veľmi blízko, ale vojenský život sa ťažko kombinuje s manželstvom. A ty?“ dodal a tým ukončil tému o spomienke, ktorá, ako sa zdalo, ešte neprebolela. „Bola si niekedy vydatá?“
„Žartuješ? Kto by už len zniesol ženu, ktorá trávi väčšinu svojho času cestovaním po svete, kopaním a hrabaním pod zemou ako krtko a ktorá sa zabáva tým, že otvára hroby staré tisícky rokov?“
„Veď to,“ povedal Jack s horkým úsmevom, „evidentne nie sme vhodní pre manželstvo.“ A kým zdvíhal pohár, navrhol melancholicky: „Vypime si na to.“
Vtom k nim podišiel prišiel čašník a priniesol im ďalší práve upečený Samoons
, čím našťastie prerušil trudnú chvíľku.
Jack využil prerušenie a snažil sa rýchlo potlačiť znenazdajky obnovené spomienky. To už bolo dávno. Teraz má pred sebou prekrásnu ženu a mal by sa sústrediť iba na ňu. Nakoniec, nebolo to až také ťažké.
Hudba znejúca v pozadí pomáhala vytvárať magickú atmosféru. Elisa, osvetlená troma sviečkami stojacimi v strede stola, bola nádherná. V jej vlasoch boli odlesky zlatej a medenej farby a jej pleť bola hladká a opálená. Jej prenikavé oči mali farbu zelenej hlbočiny. Mäkké pery sa pomaly snažili oddeliť kúsok jesetera od kosti, ktorú držala medzi prstami. Bola taká zvodná.
Elisa si nenechala ujsť slabú chvíľku plukovníka. Položila kosť na okraj taniera a s dávkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovák, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naňho tak intenzívne, že Jack mal pocit, že mu srdce ide vyskočiť z hrude a skončí priamo v tanieri.
Zbadal, že už nemá situáciu pod kontrolou a, predovšetkým, že už nemá pod kontrolou seba samého a okamžite sa snažil pozbierať sa. Bol už dosť starý na to, aby sa správal ako zaľúbený pubertiak, ale to dievča malo v sebe niečo, čo ho nenormálne priťahovalo.
Nabral dych, pošúchal si tvár rukami a skúsil povedať: „Čo povieš, skúsime dojesť aj posledný kúsok?“
Usmiala sa, zobrala rukou kúsok zostávajúceho jesetera, mierne sa zdvihla zo stoličky, natiahla sa smerom k nemu a podala mu kúsok k ústam. V tejto polohe jej výstrih zvýraznil kypré poprsie. Jack, očividne v rozpakoch, zobral do úst naraz celý kúsok, ale bez toho, že by sa perami dotkol jej prstov. Jeho vzrušenie narastalo. Elisa sa s ním zahrávala ako mačka s myšou a Jack sa tomu nedokázal nijako ubrániť.
Potom, s výrazom nevinného dievčatka si Elisa znovu pohodlne sadla a, ako keby sa vôbec nič nestalo, rukou privolala vysokého a chudého čašníka, ktorý sa ihneď priblížil k stolu.
„Myslím, že nadišla chvíľa na dobrý kardamómový čaj. Čo povieš, Jack?“
Jack, ktorý sa ešte neprebral z predchádzajúcej situácie, zakoktal niečo ako „vlastne áno, ok...“ A kým si upravoval sako a snažil sa znovu nadobudnúť kontrolu, dodal: „Myslím, že je vynikajúci na zažívanie.“
Uvedomil si, že to, čo povedal, bolo smiešne, ale v tom momente mu nič iné nenapadlo.
„Bolo to všetko skutočne krásne, Jack, krásny večer, ale nezabúdajme na hlavný dôvod nášho stretnutia. Musím ti niečo ukázať, pamätáš sa?“
Plukovník v tej chvíli myslel na všetko, len nie na robotu. V každom prípade však mala pravdu. Išlo o oveľa dôležitejšie veci ako jeden hlúpy flirt. Ale pravdou bolo aj to, že jemu sa ten flirt vôbec nezdal hlúpy.
„Iste,“ odpovedal, snažiac sa nadobudnúť znovu autoritatívny výraz. „Som skutočne zvedavý, čo si odhalila.“

Tlsťoch, ktorý v neďaleko zaparkovanom aute všetko počúval, vyhŕkol: „To je ale opica. Všetky ženy sú rovnaké. Najprv ťa pobláznia, aby sa ti zdalo, že stúpaš ku hviezdam a potom ťa nechajú tak.“
„Myslím, že tvojich desať dolárov sa čoskoro ocitne v mojom vrecku,“ odvetil chudý a schuti sa zasmial.
„Aby som pravdu povedal, mne je to úplne fuk, koho si naša doktorečka zoberie do postele. Nezabúdaj, že sme tu na to, aby sme zistili, čo vie.“ A kým si hľadal pohodlnejšiu polohu na sedadle, pretože ho už začal pobolievať chrbát, dodal: „Mali sme vymyslieť aj spôsob, ako umiestniť do toho lokálu aj takú malú šikovnú telekameru.“
„Hej, a najlepšie pod stolom, aby si sa mohol pozerať aj na jej stehná.“
„Debil. Kto bol ten hlupák, čo si ťa vybral pre túto úlohu?“
„Náš šéf, kamarát môj. A odporúčam ti neurážať ho, pretože aj on vie, ako a kam umiestniť mikrofóny a nemyslím, že by mal nejaký problém namontovať ich aj v tomto aute.“
Tlsťoch až podskočil a chvíľku sa mu zdalo, že mu prestalo biť srdce. Snažil sa postupovať v kariére a uraziť svojho priameho nadriadeného by neviedlo k úspechu.
„Prestaň trepať,“ povedal a snažil sa obnoviť profesionálny výraz. „Snaž sa robiť si dobre svoju robotu a dúfajme, že sa na základňu vrátime s niečím konkrétnym.“ Po tomto zhodnotení uprel zrak do diaľky a sledoval nejaký nedefinovaný bod v tme za mierne zahmleným oknom.

Elisa vytiahla z kabelky svoj vreckový počítač, položila ho na stôl a začala s prezeraním fotiek. Zvedavý plukovník sa snažil natiahnuť, aby zazrel aspoň niečo, ale uhol, pod ktorým videl obrazovku, mu to nedovolil. Keď našla, čo hľadala, Elisa sa zdvihla a sadla si vedľa neho.
„Takže,“ začala Elisa, „pohodlne sa usaď, pretože príbeh je veľmi dlhý. Budem sa snažiť zostručniť ho ako sa len bude dať.“
Ukazovákom sa rýchlo posúvala po obrazovke, na ktorej sa ukázala tabuľka s vyrytými čudnými znakmi a klinovými nápismi.
„Toto je fotka jednej z tabuliek, ktoré boli nájdené v hrobe kráľa Balduina II v Jeruzaleme,“ pokračovala Elisa, „o ktorom sa predpokladá, že bol prvým človekom, kto v roku 1 119 otvoril jaskyňu Macpela, nazývanú aj Jaskyňa Patriarchov, kde by mal byť pochovaný Abrahám a jeho dvaja synovia Izák a Jakub. Tieto hrobky by sa mali nachádzať pod zemou na mieste, kde sa dnes nachádza takzvaná Mešita alebo Abrahámova svätyňa v Hebrone v Predjordánsku.“ A ukázala mu fotografiu mešity.
„V hrobkách,“ pokračovala Elisa, „vraj kráľ našiel, okrem nespočetného množstva rôznych predmetov, aj niekoľko tabuliek, ktoré mali patriť Abrahámovi. Dokonca sa tvrdí, že by to mohol byť určitý druh denníka, ktorý si Abrahám písal a do ktorého zaznamenával najdôležitejšie chvíle svojho života.“
„Niečo také ako zápisník z ciest?“ skúsil uhádnuť Jack, dúfajúc, že si trošku šplhol.
„V určitom zmysle áno, vzhľadom na to, že na tú epochu prešiel riadny kus cesty.“
Elisa sa posunula na ďalšiu fotografiu a pokračovala s výkladom. „Najväčší odborníci na jeho jazyk a spôsoby grafického vyjadrovania v tej dobe sa snažili preložiť vytesané texty na tejto tabuľke. Názory na preklad niektorých častí sa, samozrejme, líšil, ale všetci súhlasili s tým, že toto,“ a pri týchto slovách zväčšila detail fotografie, „možno preložiť ako „truhlica“ alebo ako „Božská amfora“. Okrem toho tu sú slová ako „pochovávanie“, „tajomstvo“ a „ochrana“, ktoré sú pomerne jasné.“
Jack sa prestával orientovať, ale pokyvkávaním hlavou sa snažil Elisu presvedčiť, že je dokonale v obraze. Ona sa naňho chvíľočku zadívala a pokračovala: „Tento symbol, naopak,“ a posúvala prstom po obrazovke, aby sa obraz čo najviac vyjasnil, „by mal podľa niektorých vedcov predstavovať hrob. Hrob nejakého boha. A táto časť tu by mala opisovať jedného z Bohov, ako upozorňuje ľudí stojacich okolo neho, alebo im dokonca hrozí.“
Plukovníkovi sa, trošku následkom alkoholu, trošku následkom omamného parfumu šíriaceho sa z Elisy a trošku preto, že sa stratil v jej očiach, začali miznúť súvislosti. Naďalej však prikyvoval, ako by mu bolo všetko nad slnko jasnejšie.
„Takže, aby som to skrátila,“ pokračovala Elisa, ktorá postrehla postupne sa otupujúci Jackov pohľad, „odborníci interpretovali obsah tejto tabuľky ako zobrazenie udalosti, ktorá sa stala počas Abrahámovho života, v ktorej nejaký predpokladaný Boh, lepšie povedané Bohovia, schovali alebo zakopali v blízkosti jedného ich hrobu niečo veľmi vzácne, teda aspoň pre nich veľmi vzácne.“
„Zdá sa mi to dosť všeobecné tvrdenie, začal Jack, snažiac sa tváriť sa prísne. „Povedať, že pochovali niečo veľmi vzácne v blízkosti nejakej hrobky Bohov nie je určite to isté, ako mať súradnice GPS. Mohlo by sa to týkať čohokoľvek a kdekoľvek.“
„Máš pravdu, ale všetky nápisy, predovšetkým nápisy pochádzajúce z takého dávneho obdobia, sa musia v podstate interpretovať a vysvetľovať v určitom kontexte. Preto existujú odborníci a, úplne náhodou, práve ja som jedna z nich.“ S týmito slovami začala napodobňovať gestá modelky, ktorú fotografujú paparazzi.
„Dobre, dobre, viem, že si šikovná. Teraz sa ale pokús vysvetliť to aj obyčajným smrteľníkom.“
„V podstate,“ upokojila sa Elisa a začala znovu rozprávať, „po analyzovaní a porovnaní historických artefaktov rôzneho druhu, teda porovnaním skutočných príbehov, legiend, povestí a všetkého možného, čo sa primiešalo, najväčšie „mozgy“ zeme potvrdili, že táto rekonštrukcia sa zakladá na pravde. Na tejto báze sa archeológovia z celého sveta pustili hľadať toto tajomné miesto.“
„Ale čo má s tým všetkým spoločné ELSAD?“ Plukovníkovi znova začínali fungovať mozgové závity. „Mne povedali, že tieto výskumy by mali byť zamerané na vyhľadávanie čudesných výrobkov, dokonca vraj mimozemského pôvodu.“
„A možno je to práve tak,“ odpovedala Elisa. „Je to už dávno rozšírený názor, že títo záhadní „Bohovia“, ktorí v dávnych vekoch blúdili po Zemi, boli vlastne humanoidi pochádzajúci z ďalekej planéty nachádzajúcej sa mimo našej slnečnej sústavy. S ohľadom na ich vysokovyvinutú technológiu a ich poznatky z medicíny a vedy všeobecne nie je také ťažké uveriť, že ich považovali za bohov schopných činiť všelijaké zázraky.“
„To áno,“ prerušil ju Jack. „Aj ja, keby som doletel bojovým vrtuľníkom Apache medzi kmene v Amazonskom pralese a začal by som dookola púšťať rakety, tiež by si ma mohli pomýliť s nejakým zúrivým bohom.“
„To je presne účinok, ktorý museli mať tie záhadné bytosti na ľudí v tej dobe. Niekto dokonca hovorí, že to boli práve mimozemšťania, kto do Homo Erectus zasial semeno inteligencie a pretvoril ho tak za niekoľko málo tisícročí na to, čo dnes poznáme ako Homo sapiens sapiens.“
Elisa sa pozorne dívala na čím ďalej, tým viac ohromenú plukovníkovu tvár a rozhodla sa pre úder pod pás. „Aby som pravdu povedala, myslela som si, že ako vedúci tejto výpravy si viac informovaný.“
„To som si myslel aj ja,“ vybuchol Jack. „Je zrejmé, že tí hore dodržiavajú zvyčajnú filozofiu: čím menej vieš, tým lepšie.“ Nad predchádzajúcou láskavosťou začala prerastať zlosť.
Elisa si to všimla, položila svoj vreckový počítač na stôl a priblížila sa na niekoľko centimetrov k plukovníkovej tvári, ktorý na chvíľu zatajil dych mysliac si, že ho snáď chce pobozkať a zašepkala: „A teraz príde to najlepšie.“
Prudko sa vrátila na svoj miesto a ukázala mu ďalšiu fotografiu. „Kým sa všetci pustili do hľadania tajomnej „hrobky Bohov“ a začali hrabkať medzi egyptskými pyramídami, teda hrobkami bohov par excellence, ja som sformulovala inú interpretáciu nápisu na tabuľke a myslím si, že je to tá pravá. Pozri sa sem,“ a samoľúbo mu ukázala obrázok textu, ako ho interpretovala ona.

Dvaja kamaráti, ktorí počúvali rozhovor večerajúcich z vnútra vozidla, by boli dali aj ruku za to, aby sa aj oni mohli pozrieť na fotku, ktorú doktorka ukazovala plukovníkovi.
„Doparoma!“ zahrešil tlsťoch. „Musíme nájsť spôsob, ako sa dostať k tomu počítaču.“
„Dúfajme, že aspoň jeden z nich prečíta niečo nahlas“, dodal ten chudý.
„Dúfajme aj v to, že táto romantická večera skončí skoro. Už ma to tu nebaví, tma ako vo vreci a už aj umieram od hladu.“
„Od hladu? Čo to trepeš? Veď si zjedol aj moje sendviče.“
„Nie všetky, milý môj. Ešte jeden ostal a ten si spapkám teraz,“ a kým sa spokojný usmieval, otočil sa, aby zobral vrecko zo zadného sedadla. Pri otáčaní však narazil kolenom do vypínača registračného systému, ktorý sa so slabým pípnutím vypol.
„Ty si ale truľo, nemôžeš dávať pozor!?“ Chudý sa ponáhľal znovu zapnúť zariadenie. „Teraz musím systém znovu spustiť, to bude trvať minimálne minútu. Modli sa, aby si zatiaľ nepovedali nič dôležité, pretože ak áno, tak ťa odtiaľto poženiem kopancami do riti až po Perzský záliv!“
„Prepáč,“ povedal tíško tlsťoch, „myslím, že by som mal začať s diétou.“

„Bohovia pochovali truhlicu so vzácnym obsahom na južnej strane chrámu a nariadili ľuďom, aby sa k nej nepribližovali až do ich návratu, ináč by sa na všetkých ľudí spustili strašné pohromy. Miesto budú chrániť štyria planúci ochrancovia.”

„Toto je môj preklad“, potvrdila pyšne Elisa. „Podľa mňa treba slovo preložiť ako „chrám“, nie ako „hrobka“ a Ziqqurat di Ur, kde pracujeme, nie je nič iné ako chrám postavený pre bohov. Jasné, povieš mi, že Ziqqurat v tejto oblasti nie je jediný, ale ani jeden nie je tak blízko k domu, ktorý patril tomu, kto pravdepodobne vytvoril tabuľky, teda nášmu Abrahámovi.“
„Veľmi zaujímavé.“ Plukovník pozorne analyzoval text. „Vskutku, to, čo všetci označujú ako „Abrahámov dom“ je iba pár stovák metrov od chrámu.“
„Okrem toho, ak by tieto bytosti boli skutočne mimozemšťanmi,“ pokračovala Elisa, „predstav si, aká by bola dôležitá pre vás vojakov „truhlica“. Možno aj viac ako jej „vzácny obsah“.
Jack chvíľku rozmýšľal, potom povedal: „Tu väzí dôvod záujmu zo strany ELSAD. Pochovaná nádoba by mohla byť niečo oveľa zaujímavejšie ako iba jednoduchý keramický hrniec.“
„Šikovný. A teraz, klinec programu,“ zvolala Elisa teatrálne. „Ladies and gentlemen, predstavujem vám, čo som našla dnes ráno.“
Dotykom obrazovky sa na počítači objavila nová fotografia. „Ale veď to je ten istý symbol ako na tabuľke“, zvolal Jack.
„Presne. Ale túto fotku som urobila dnes,“ odpovedala spokojná Elisa. „Tak sa zdá, že Abrahám na označenie „Bohov“ použil ten istý symbol, ktorý použili už Sumeri: hviezdu s dvanástimi planétami okolo nej a ktorú som, div sa svete, našla vysekanú na veku „truhlice“, ktorú odhaľujeme.“
„Možno to však nič neznamená,“ poznamenal Jack. „Možno je to iba náhoda. Symbol by mohol mať aj tisíc iných významov.“
„Áno? A teda toto je čo podľa teba?“ a ukázala mu poslednú fotografiu. „Urobili sme ju z vonkajšej strany nádoby pomocou nášho prenosného röntgenového prístroja.“
Jackovi sa iba ohromene rozšírili oči.
Kozmická loď Theos – Analýza dát
Petri bol ešte zahĺbený do analýzy sondy, keď mu Azakis, vrátiac sa k palubnej doske povedal: „Dajú nám vedieť.”
„Čo v podstate znamená, že si máme poradiť sami,“ trpko skonštatoval Petri.
„Viac menej ako zvyčajne, nie?“ odpovedal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Čo mi vieš povedať o tej hromade kovu?“
„Okrem toho, že chýbalo naozaj máličko, aby nám poškriabala lak vonkajšieho plášťa, môžem s takmer absolútnou istotou iba potvrdiť, že máš trojlopatkový kamarát nevyslal žiadnu správu. Zdá sa, že sonda bola navrhnutá iba na analyzovanie a štúdium kozmických telies. Taký nejaký osamelý vesmírny cestovateľ, ktorý zaznamenáva dáta a v určitých intervaloch ich odosiela do základne,“ a ukázal na holograme vznášajúcom sa v miestnosti na detail antény.
„Pravdepodobne sme prešli okolo veľmi rýchlo na to, aby mohla zaznamenať našu prítomnosť,“ odvážil sa vysloviť svoj predpoklad Azakis.
„Nielen to, priateľu. Jej palubné prístroje sú naprogramované na analyzovanie telies vzdialených stovky tisícok kilometrov a my sme preleteli tak blízko, že keby sme neboli vo vákuu, tlaková vlna by ju otáčala ako hračku.“
„A teraz, keď sme sa vzdialili, myslíš, že môže registrovať našu prítomnosť?“
„Myslím, že nie. Sme rozhodne veľmi malí a rýchli na to, aby sme sa dostali do jej bodu záujmu.“
„Dobre,“ zvolal Azakis. „Konečne nejaká dobrá správa.“
„Skúsil som urobiť analýzu metódy vysielania dát, ktorú používa sonda,“ pokračoval Petri. „Zdá sa, že ešte nie je vybavená technológiou „svetelných vírov“ ako naša, ale ešte používa starý systém modulácie frekvencie.“
„Nebolo to to, čo používali naši predkovia ešte pred Veľkou revolúciou
?“ opýtal sa Azakis.
„Presne. Nebolo to bohvieako účinné, ale veľmi dlhý čas to dovoľovalo výmenu informácií na celej planéte a rozhodne to prispelo k tomu, že postúpili až tam, kde sme teraz.“
Azakis si sadol na veliteľské kreslo, chvíľočku si hrýzol ukazovák a potom povedal: „Ak sa tento komunikačný systém používa v súčasnosti na Zemi, možno by sme mohli zachytiť nejaké ich vysielanie.“
„Áno, možno aj nejaký pekný film porno“, komentoval to Petri a mierne vyplazil jazyk v ľavom kútiku úst.
„Prestaň so somarinami. Prečo radšej neskúsiš prispôsobiť na túto technológiu náš sekundárny komunikačný systém? Chcel by som tam prísť pripravený čo najlepšie.“
„Rozumiem. Zase pár hodín roboty v tej tesnote.“
„A čo povieš, keby sme predtým niečo zjedli?“ ozval sa Azakis, ktorý tým predbehol priateľovu žiadosť, ktorá by určite nasledovala.
„Toto je prvá rozumná vec, ktorú si dne navrhol,“ odpovedal Petri. „Až som z toho vzrušenia vyhladol.“
„Dobre, urobíme si pauzu, ale rozhodnem ja, čo si dáme. Pečeň Nebir, čo si vybral včera, mi ostala tak dlho v žalúdku, až som mal pocit, že zapustila korene.“

Približne po desiatich minútach, keď sa naši dvaja cestovatelia ešte iba chystali zjesť svoje jedlo, na Zemi, v Centre riadení kozmických letov v NASA, jeden mladý inžinier zaznamenal zvláštnu odchýlku z dráhy jednej sondy, ktorú monitoroval.
„Šéfe,“ povedal do mikrofónu, ktorý mal tak centimeter od úst a ktorý bol pripojený k slúchadlám. „Možno máme problém.“
„Aký typ problému?“ poponáhľal sa s odpoveďou inžinier zodpovedný za lety.
„Zdá sa, že Juno, z nejakého mne neznámeho dôvodu, utrpela odklon od svojej určenej dráhy.“
„Odklon? A o koľko? A z akého dôvodu?“ Už na sebe cítil studený pot. Náklady na tento let boli strašne vysoké a nič sa nesmelo pokaziť.
„Analyzuje dáta práve v tejto chvíli. Telemetria indikuje odchýlku 0,01 stupňa, ale bez nejakého evidentného motívu. Zdá sa, že všetko funguje správne.“
„Možno narazila do nejakej skaly,“ odvážil sa o hypotézu starší inžinier. „V podstate pás asteroidov nie je až tak ďaleko.“
„Juno je prakticky v obežnej dráhe Jupitera a tam by nemali byť,“ taktne namietol ten mladý.
„Tak čo sa stalo? Musela sa predsa vyskytnúť nejaká chyba.“ Rozmýšľal chvíľku a potom nariadil: „Chcem dvojitú kontrolu všetkých palubných prístrojov. Výsledky do piatich minút na môj počítač,“ a ukončil komunikáciu.
Mladý inžinier si náhle uvedomil zodpovednosť, ktorou ho poverili. Pozrel si na ruky: mierne sa mu triasli. Musí to ignorovať. Požiadal svojho kolegu, aby vykonal diferencovaný check-up sondy a prekrížil prsty. Počítače začali so sekvenčnou naprogramovanou analýzou všetkých dát a po niekoľkých minútach sa na obrazovke ukázali výsledky:

Kontrola ukončená. Všetky prístroje sú funkčné.

„Zdá sa, že všetko je v poriadku,“ poznamenal kolega.
„Tak čo sa vlastne stalo? Keď to nezistíme do dvoch minút, šéf nás pošle oboch do čerta,“ a začal freneticky zadávať príkazy klávesnicou, ktorú mal pred sebou.
Nič, nič a ešte raz nič. Všetko perfektne funguje.
Musel si niečo vymyslieť a musel to urobiť veľmi rýchlo. Začal prstami klopkať po stole. Pokračoval v tom tak desať sekúnd, potom sa rozhodol použiť prvé nepísané pravidlo príručky správania sa na pracovisku: nikdy neprotirečiť šéfovi.
Zapol mikrofón a spustil: „Šéfe, mali ste pravdu. Bol to skutočne malý asteroid, ktorý donútil sondu odbočiť z dráhy. Našťastie ju nezasiahol priamo, ale iba preletel v jej tesnej blízkosti. Zrejme hmota asteroidu vytvorila minimálnu gravitačnú príťažlivosť voči našej sonde Juno, čo spôsobilo odchýlku z obežnej dráhy. Posielam vám dáta,“ a zatajil dych.
Po niekoľkých sekundách, ktoré sa mu zadali nekonečnými, sa v slúchadlách ozval šéfov hlas: „Bol som si istý. Chlapče môj, inštinkt starého vlka neporazíš.“ Potom dodal: „Zaistite aktiváciu motorov sondy a napravte orbitu. Nedopustím, aby došlo k chybám,“ a ukončil konverzáciu. Po chvíľočke ju znovu aktivoval a poznamenal: „Vynikajúca práca, chlapci!“
Mladý inžinier si uvedomil, že v tele sa mu znovu rozprúdila krv. Srdce mu búchalo tak silno, že cítil jeho pulzovanie aj v ušiach. V podstate, mohlo sa to naozaj stať aj takto. Obrátil sa na svojho kolegu a zdvihol palec, čím naznačil, že je všetko v poriadku. Druhý mu odpovedal žmurknutím. Tak toto zvládli, aspoň nateraz.
Nasiriya – Po večeri
Z registračného zariadenia sa znovu ozvalo pípnutie a prístroj sa znovu zapol. Z malého reproduktora v aute znovu vychádzal hlas doktorky. „Myslím, že by sme už mali ísť, Jack. Zajtra musím vstávať skoro, aby som pokračovala s vykopávkami.“
„Dobre,“ odpovedal plukovník. „Idem poďakovať kuchárovi a potom pôjdeme.“
„No do prdele,“ vybuchol chudý. „Kvôli tebe nám unikla najlepšia časť.“
„Ale veď som to neurobil naschvál,“ ospravedlňoval sa tlstý. „Mohli by sme povedať, že na systéme došlo k poruche a že časť rozhovoru sme nemohli zaregistrovať.“
„Vždy aby som ťa zachraňoval“, skonštatoval druhý.
„Odčiním to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostať k počítaču našej doktorky.“ Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: „Vlezieme dnes do jej izby a skopírujeme všetky údaje bez toho, že by to zistila.“
„A ako to chceš urobiť? Čo jej budeme spievať uspávanku, aby sa nezobudila?“
„Nestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,“ a žmurkol.

V reštaurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. Plukovník zapol prenosnú vysielačku a zavolal stráž: „Odchádzame.“
„Tu vonku je všetko pokojné, plukovník,“ odpovedal hlas v slúchadle.
Plukovník opatrne otvoril dokorán dvere reštaurácie, vyzrel von a potom chvíľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu.
„Môžeš ísť, chlapče,“ nariadil mu plukovník. „Doktorku odprevadím ja.“
Vojak skočil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac niečo do svojej vysielačky, zmizol v tme.
„Bol to prekrásny večer, Jack,“ povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a dodala: „Už veľmi dávno som nezažila niečo také pekné. Srdečne ďakujem,“ a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov.
„Poď, nie je ešte veľmi bezpečné stáť vonku v tejto oblasti,“ a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiť do auta.
Veľké tmavé auto riadené plukovníkom vyštartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu.
„Aj mne sa to veľmi páčilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že večer s „mudrlantskou doktorkou“ by mohol byť taký príjemný.“
„Mudrlantskou? Takto ma hodnotíš?“ otočila sa naňho tváriac sa urazene.
„Hej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi príťažlivá.“ Keďže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku.
Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli príjemné zimomriavky. Nemohla však podľahnúť tak skoro. Jej vzrušenie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie nič a užívala si príjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokračoval v hladení jej dlhých vlasov. Naraz však jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, ešte stále otočená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s ňou v nej vyvolával pocit bezpečnosti.

Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v ňom sa snažili pochopiť niečo z dialógu.
„Myslím, že tých desať dolárov mení cieľ cesty, kamarát,“ povedal tlsťoch. „Teraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.“
„Modli sa, aby to tak neskončilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceš skopírovať údaje z počítača.“
„Doriti, na to som nepomyslel.“
„Ty nemyslíš nikdy na nič, čo by nemohlo skončiť v tvojom bezodnom žalúdku.“
„Poď, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,“ povedal tlsťoch, ignorujúc provokáciu. „Nechcel by som ich stratiť aj druhýkrát.“

Ostali chvíľu bez slova sedieť ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. Blížili sa k hotelu a Jack sa cítil dosť zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, čo bol na večeri s nejakou ženou, ale v ten večer znovu cítil všetku hanblivosť, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal niečo povedať, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zničiť tieto čarovné okamihy, ho donútila naďalej mlčať.
Poďakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiť jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokračoval v nočnej jazde.
Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne všetci „muži jej života“. Rôzne príbehy, mnohé sny, plány, radosť a šťastie, ale nakoniec vždy rovnaké rozčarovanie, horkosť a bolesť. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za ňu. Určite, vytýčil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predošlého dňa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosť. Už viackrát sa sama seba pýtala, čo by mala urobiť.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej čím ďalej, tým viac lesknú oči.
„Áno, ďakujem Jack. Iba trošku melanchólie. Prejde to skoro.“
„Je to snáď moja vina?“ poponáhľal sa s otázkou plukovník. „Povedal som niečo nevhodné?“
„Nie, naopak,“ odpovedala ihneď a láskavým hlasom dodala, „buď mi nablízku, prosím ťa.“
„Hej.... som tu. Nesmieš sa obávať ničoho. Nedovolím, aby sa ti niekedy stalo niečo zlé, ok?“
„Ďakujem, zo srdca ďakujem,“ povedala Elisa, kým sa snažila osušiť si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lícach, „si poklad.“ Jack ostal bez slova, iba jej ešte silnejšie stisol ruku.
Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. Prešli celou ulicou v mlčaní. Potom plukovník spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do očí. Pár nekonečných okamihov sa nikto z nich neodvážil nič povedať. Jack vedel, že by mal urobiť prvý krok, ale Elisa ho predbehla: „Teraz by si mi mal povedať, že to bol prekrásny večer, že som nádherná a ja by som ťa mala pozvať, aby sme si hore ešte niečo vypili.“
„No áno, zvyčajne to tak funguje,“ poznamenal Jack, trošku vykoľajený jej slovami. „Urobil by som to, keby si ty bola jedna z mnohých, ale práve to si o tebe nemyslím.“ Nabral dych a pokračoval, „myslím, že ty si skutočne výnimočná a tento spoločne strávený večer mi umožnil lepšie ťa spoznať a odhaliť toľko a takých vecí, ktoré by som si nikdy nevedel ani predstaviť u archeologičky.“
„Budem to považovať za poklonu,“ povedal ona, aby trošku odľahčila situáciu.
„Za tým brnením silnej a nezničiteľnej ženy sa skrýva, myslím, láskavé a prestrašené mláďa. Si veľmi milá a neuveriteľne citlivá.“ Možno by oľutoval, čo chcel povedať, ale nabral odvahu a pokračoval: „Aby som pravdu povedal, nezaujíma ma jednu noc sexu, ktorá by iba doplnila zbierku a ktorá v tebe ráno zanechá iba pocit obrovskej prázdnoty. Od teba by som chcel niečo viac. Vždy si sa mi veľmi páčila, priznávam.“ Už sa nedokázal zastaviť. Chytil jej obe ruky, stisol ich do svojich a pokračoval „Odkedy som ťa prvýkrát uvidel v mojej kancelárii, pochopil som, že je v tebe niečo zvláštne. Spočiatku ma, samozrejme, priťahovala tvoja krása, potom aj tvoj hlas, tvoj spôsob rozprávania, tvoje gestá, to, ako chodíš, tvoj úsmev...,“ na chvíľku sa prerušil a potom dodal, „tvoje čaro ma úplne uchvátilo. Ukradla si mi srdce. Neverím, že by som ešte dokázal myslieť na život bez teba a určite to nebude záver dnešného večera, prečo by som zmenil svoj úmysel.“

Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40850253) на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.